Zažila som krásne stretnutie a musím vám o tom napísať.

Výšivka, kroje, čipka, kapce, plátno, krosná, kolovrátky, drevené výrobky, halušky, bryndza, ovce, salaš, hudba ...... krásne, príjemné, ale kde sú tí ľudia, tí čo to ešte aj dnes vedia??

Pre mňa z toho všetkého fakt krásny pocit, ktorý slovák by ho nemal, ale aj nespokojnosť zo zvedavosti!! Vedela som, že som blízko a nevyužiť to, by bol hriech. Tak sme začali pátrať ...... a vypátrali sme :)

Vďaka mojej tvorbe asi nemusím vysvetľovať, aké remeslo som hľadala. A prečo? Lebo priasť  na kolovrátku som sa naučila cez internet a videá, ale nikdy v živote som sa nestretla s človekom, ktorý vie priasť a bol by ochotný mi to v skutočnosti ukázať. Vďaka rodine a miestnym som veľmi rýchlo našla správnu stopu na priadku z Východnej.

Spoznala som sa najprv s p. Paulínkou, ktorá pochádza z východu, ale už 50 rokov žije vo Východnej. Pozor !! Je to mylné ale jednoznačne rozdielne. Ako mi bolo povedané, z východu sú východniari a z Východnej sú východňania!!

Ale naspäť k pointe :) Pani Paulínku som nepoznala, mala som na ňu iba telefónne číslo a vedela som, že ma bude čakať pri amfiteátri vo Východnej. Keď som dorazila, pomerne rýchlo sme sa našli a zoznámili. Pani Paulínka je milovník histórie a kultúry, vie snovať a tkať na krosnách a tiež sa venuje pačvorku. Je veľmi milý, úprimný a srdečný človek a ja jej moc ďakujem za ochotu a za záujem ujať sa ma, predstaviť mi dlhoročnú priateľku p. Zuzku, ktorá pradie už viac ako pol storočia.

Nasadli sme do auta, kde som mala aj ja naložený môj kolovrátok s česancami a vlnou a šup za zážitkom. Dorazili sme ku p. Zuzke a tam som bola na prvý pohľad okúzlená vitalitou, pracovitosťou, skromnosťou, pohostinnosťou a nadšením. Pani Zuzka už mala v izbe nachystané občerstvenie, svoj kolovtátok a kúdeľ, s vyčesaným ľanom a mne začalo srdce plesať.  Vedela som, že som na správnom mieste :)

Začali sme debatovať, prečo som p. Zuzku vyhľadala a mala som pocit, že tieto dve úžasné pani, tiež boli radi, že ešte aj dnes existuje niekto, kto má záujem o takmer zabudnuté remeslo, ktoré je im tak srdcu blízke. Mala som v pláne si všetko poznačiť, aby som vám vedela čo najlepšie všetko opísať. Poviem vám pravdu, nedokázala som to. S nadšením a s obdivom som sledovala všetko, čo mi pani Zuzka ukazovala a rozprávala.

Pýtala som sa na pradenie, ako a kedy začala priasť. Najprv mi ukázala krásnu fotografiu, na ktorej je ešte jej mama a stará mama, ako priadky. V rukách držia vreteno, sedia na kúdeli a oblečené sú ako inak v krásnom slovenskom tradičnom odeve. Ako malé deti chodievali s mamkami na priadky, ktoré začínali večer asi o 19tej hodine. Zišli sa v jednom dome, deti sa poukladali, kde sa dalo a ženy začali priasť a spievať.  Keď sa priadlo do polnoci, hovorili, že idú „ merať noc“ a po polnoci bola „noc odmeraná“. Často krát sa stávalo, že deti o 3tej ráno mamky pobudili, dali im čerstvých šišiek a čaj a šlo sa domov.

Spracovávanie ľanu

Ľan sa zbieral asi v polovici augusta a následne sa:

rafal -  česal na rafadle – stolec s cca 20 cm, jednoradovým, kovovým hrebeňom 

močil - aby sa rozložila kôrová vrstva

sušil - na slnku

buchkal - búchal buchkadlom – upraveným dreveným tĺkom, aby sa kôrová vrstva zlámala

trepal – na drevenej trlici sa ľan zbavoval kôrovej vrstvy

česal - ľan sa rozdelil podľa kvality na:

·         srebe – najmenej kvalitný

·         pačesy – kvalitnejší

·         ľan – najkvalitnejší sa priadol do nite a následne tkal

Pani Zuzka mi rozprávala, ako mladé dievčatá 15-16 ročné priadli ľan a ako im chlapci zo zábavy podpaľovali kúdeľ (vyčesaný ľan omotaný na palicu – kúdeľ z ktorej sa ľan pomaly vyťahoval prstami a priadol ) a ony ho hasili sukňami :) Ľan sa na kúdeľ uchytával krásne zdobenou a vyšívanou stuhou. Každé dievča či žena mali svoju jedinečnú stuhu a tú má aj p. Zuzka. Ukázala mi pradenie ľanu na kolovrátku ( mimochodom vo Východnej sa kolovrátku hovorí POLKA ) a tiež pradenie na vretienku. 

Vlna 

sa v tejto oblasti priadla väčšinou na vretene, ako mi bolo povedané. Pradenie malo dve fázy. Najprv sa vlákna skrúcali ( väčšinou doprava ) a potom sa namotávali na vreteno.

Ako som spomínala, aj ja som priniesla svoj kolovrátok a česance a ukázala som, ako ja pradiem moje vlnené priadze. Pýtali sa ma na kúdeľ a nevedeli si predstaviť, ako môžem bez toho priasť. Ich zvedavosť, ako sa pradie na tejto modernej polke bola rovnako veľká, ako ta moja. 

Pani Zuzka mi poukazovala všetko čo tvorí a vyrába. Háčkuje, pletie, pradie vyšíva. Okrem iného v mladosti spievala, tancovala a je výborná kuchárka. Spolu s priateľkami pletú vesty na charitu pre deti z Afriky. Porozprávala a poukazovala mi toho veľa aj s pani Paulínkou a to v relatívne krátkom čase, keď že som sa ponáhľala za deťmi a mužom na chatu. Všetko to ubehlo tak rýchlo a ja som sa v spoločnosti týchto dvoch dám cítila úžasne. Konečne som mala pocit, že aj mne niekto rozumie :)

Keby bolo viacej času, boli by ma aj do kroja obliekli. Mrzelo ma že sa tak nestalo, ale verím, že sme sa nestretli posledný krát. Pani Paulínka ma pozvala tiež k sebe domou a poukazovala mi krásnu drevenicu v ktorej býva. Bola postavená v r 1872 a celá dýcha slovenskou ľudovou kultúrou a históriou. Sľúbila mi, že ak sa nabudúce stretneme, ukáže mi, ako sa snová a tká na krosnách, na čo sa už dnes veľmi teším. 

Som moc vďačná týmto dvom dámam, za ochotu, láskavosť a pohostinnosť. Ďakujem, že si na mňa našli čas, ukázali a porozprávali ako to kedysi bolo. To je totiž to najcennejšie, pretože slovenskú priadku, či tkáčku už dnes tak ľahko nestretnete. 

Eva Krišková   Vlna-art.sk